Mexické dobrodružstvo

Vitajte v našom archíve, sme radi, že sa oň s vami môžeme podeliť! Ak náhodou aj vy plánujete cestu do tejto nádhernej krajiny, možno sa inšpirujete a ak aj nie, možno sa dozviete niečo zaujímavé.

Základné fakty o ceste:

Kedy: rok 2005
Dĺžka pobytu: 1 mesiac
Smer cesty: z Mexico City do Cancun (tam autobusom, späť lietadlom)
Počet zastávok: 13 (Mexico City, Teotihuacan, Taxco, Acapulco, Playa Ventura, Puerto Escondido, Oaxaca, Palenque, Mérida, Playa del Carmen, Tulum, Isla Mujeres, Cancun)
Počet prejdených km: cca 3700
Hlavný spôsob prepravy po krajine: autobusy Estrella Blanca

Príprava

Na začiatok treba povedať, že naša cesta nebola luxusná a plne organizovaná cestovkou. Chceli sme si užiť pravé cestovateľské dobrodružstvo vo dvojici. Kúpili sme si teda dve spiatočné letenky a všetko, o čom sme boli presvedčení, že na mesiac budeme potrebovať, sme si zbalili na chrbát. Avšak úplne bez prípravy sme nevyrazili. Tri mesiace pred cestou sme chodili na intenzívny kurz španielčiny, čo sa ukázal ako naozaj správny krok, pretože na niektorých miestach sa ani inak nedohovoríte. Vedieť frázy, ako “máte ubytovanie pre dve osoby” alebo “kedy odchádza autobus”, boli mimoriadne užitočné. Trasu sme si naplánovali aspoň zhruba, kúpili sme si tučný bedeker Lonely Planet, trochu sme sa tiež inšpirovali itinerármi zájazdov rôznych cestoviek a to bolo všetko. A ubytovanie? Žiadne sme si vopred nezabezpečili. Veď čo by to už bolo za dobrodružstvo, keby sme nešli na „blind“.

Bienvenidos – vitajte v Mexiku!

Pristáť o desiatej večer v 25 miliónovom Mexico City bez zabezpečeného nocľahu bolo poriadne vzrušujúce. Z letiska sme sa odviezli taxíkom do centra, hotel sme našli presne tam, kam nás bedeker poslal. Všetko bolo v pohode, až kým uprostred noci nedostali zamestnanci hotela geniálny nápad, vymaľovať chodby smradľavou acetónovou farbou. Niekomu by sa inhalácia výparov aj mohla páčiť, ale nás z toho boleli hlavy, tak sme o druhej ráno zase listovali v sprievodcovi. Našťastie opäť nesklamal a na blízku sme hneď našli hostel, kde nás ochotne prichýlili. Na izbe to síce vyzeralo ako u siedmych trpaslíkov, ale vyspali sme sa dobre.

hladanie noclahu
Kto hľadá, nájde

Mexico City

V Ciudad de México (Mexico City) sme sa zdržali len pár dní, no stihli sme si pozrieť Zocalo (najväčšie námestie na svete – teda aspoň podľa Mexičanov), úžasné antropologické múzeum, tancujúcich indiánov, lietajúcich voladores (blázni zavesení na lane za nohy v 20 metrovej výške na krútiacej sa tyči), obdivovali sme fresky Diega Riveru (odvtedy mám film Frida ešte radšej), prešli sme si mayské pyramídy v Teotihuacane (cca 50 km od CdM), na ulici sme ochutnali všetko možné a nevynechali sme ani býčie zápasy (pri prvom zranenom býkovi sme sa skoro rozplakali a pri treťom kričali “ole”).

corrida
Corrida de toros

Potom sme sa presunuli do očarujúceho mestečka striebra – Taxca. Striebro sa ligotalo naozaj na každom kroku, straky by sa mohli aj zblázniť.

taxco
Taxco – mesto striebra

Acapulco

Našou ďalšou zástavkou bolo Acapulco. Tam sme sa prvýkrát vyšantili vo vlnách Tichého oceánu a pozreli sme si clavadistov – týpkov skáčucich do vĺn z útesu. Vlny musia naozaj pozorne sledovať, lebo ak sa netrafia, viac sa nevynoria. Aj v Acapulcu, rovnako ako v Mexico City, nebola pred finančnými inštitúciami núdza o plne ozbrojených mužov zákona. Bankám sme sa vyhýbali, nakoniec sme ich ani nepotrebovali. V dnešnej dobe online nakupovania a platobných kariet sa vám to asi bude zdať čudné, ale vtedy sme mali všetky peniaze pri sebe v hotovosti. Pred cestou sme si kúpili také šikovné opasky, ktoré mali z vnútornej strany po celej dĺžke nenápadný zips, kam sme po ruličkách nastrkali všetky bankovky. Opasky neboli na pohľad ničím lákavé, vyzerali úplne obyčajne, preto sme mali pocit, že sú vnich peniaze v bezpečí. Kto by sa už na ne ulakomil? A čím dlhšie sme na cestách boli, tým nižšiu hodnotu opasky mali.

mhd v acapulcu
MHD v Acapulcu

Medzi mestami sme sa presúvali autobusmi prvej a druhej triedy a všimli sme si, že 200 km presun môže trvať aj 6 hodín a ku každému predpokladanému príchodu do cieľa bolo treba prirátať minimálne 2 hodiny. Okrem cestujúcich do autobusu nastupovali aj rôzni obchodníci – doslova pocestní. Tí väčšinou cestovali medzi dedinami len na jednu zastávku a počas cesty chodili hore dole po uličke medzi sedadlami a ponúkali svoje výrobky. Keď nastúpil nejaký hudobník, bolo to celkom príjemné, hru na gitare majú v krvi, ale keď predávali zázračné maste, to bolo horšie. Vôňa takého všelieku dokázala visieť vo vzduchu poriadne dlho. Pani, čo pred nami sedela, neodolala a jeden kelímok kúpila. My sme sa len v duchu modlili, aby masť na sebe nezačala ihneď skúšať. Zbytočne, naše želanie nebolo vyslyšané.

Playa Ventura

Z Acapulca sme sa presúvali po pobreží juhovýchodu so zastávkou na bedekrom odporúčanej pláži Playa Ventura. Pláž to bola síce krásna a panenská, ale okrem nej tam nebolo nič. Len osada, kde bolo pár miestnych, ich deti medzi sliepkami naháňali loptu. A ešte tam boli hojdacie siete. Veľa. Asi jedna hojdacia sieť pre každého obyvateľa osady.

hojdacie siete v osade
Playa Ventura – osada

Široko – ďaleko sme boli jediní turisti. Ešte teraz si pamätám, ako sme stáli pri ceste a so zmiešanými pocitmi sledovali, ako sa od nás vzďaľuje autobus, z ktorého sme práve dobrovoľne vystúpili. Čo tam budeme robiť a ako sa odtiaľ dostaneme, sme veľmi nedomysleli. Jeden chlapík sa ponúkol, že nás odvezie k hotelu, ale že sa máme rýchlo rozhodnúť, lebo čím bližšie je západ slnka, tým viac nás odvoz bude stáť. Tak sme teda nasadli.

play ventura hotel
Playa Ventura – hotel

Možno nás toto miesto až tak nenadchlo, možno sme len boli zvedaví, čo objavíme ďalej, tak či tak, z osady sme dvihli kotvy hneď na druhý deň skoro ráno. To pre istotu, aby sme nezmeškali autobus, ak by náhodou nejaký našim smerom išiel. V osade bolo ešte ticho, nikde nikoho, pomaly sa k nám približovalo len jedno auto. V ňom sedel starší pár, váhavo sme dvihli ruku, veď kto so zdravým rozumom by v Mexiku stopoval!

Mali sme štastie, natrafili sme na príjemných kanadských dôchodcov – manželov. Neboli to dovolenkári v pravom slova zmysle, spoznávali totiž svoj nový domov. Dozvedeli sme sa od nich, že na staré kolená všetko v Kanade predali a v Mexiku si pri nejakom jazere s príjemnou klímou kúpili dom. Pridali sa tak k iným početným dôchodcom zo Severnej Ameriky, ktorí urobili rovnaké životné rozhodnutie.

Puerto Escondido

Ako stopári sme sa teda odviezli až do útulného Puerta Esondida, čo v preklade znamená ukrytý prístav. V tomto malom a naozaj ukrytom raji sme leňošili tri dni a kukuričné placky sme na chvíľu vymenili za čerstvého tuniaka. Ubytovali sme sa v maličkom a veľmi útulnom penzióne, ktorého majiteľom bol poliak. Taký bol rád, že vídí takmer krajanov, že nám urobil špeciálnu cenu. Mestečko malo veľmi príjemnú atmosféru, kúpanie bolo skvelé a okrem toho, ak aj radi surfujete, tu si určite prídete na svoje.

puerto escondido
Puerto Escondido

Oaxaca

Z Puerta sme sa cez hory vydali do mesta čokolády – Oaxaca. Viac ako čokoláda nás zaujal rôzny vyprážaný hmyz, na trhoch ho predávali celé kopy! Na ochutnanie tejto lahôdky s minimálne šiestimi nohami, ktorá ešte pred chvíľou niekde behala, sme však odvahu nenabrali. Ja viem, čo si asi teraz myslíte, padavky!

chrobaciky v Oaxaca
Chrumkavé dobroty

Palenque

Odtiaľ sme sa dali na 13 hodinový nočný presun do Palenque – úžasné zrúcaniny mayského mesta obklopeného džungľou. Bol to naozaj zážitok. Zážitkom bola aj tá nočná cesta autobusom – predbiehanie cez plnú čiaru, občas aj do zákruty, teplota v autobuse bola ako v supermarkete pri mrazených výrobkoch, šofér asi poznal len dve možnosti klimatizácie – zapnúť naplno alebo vypnúť úplne a k tomu nad hlavou deravá strecha. Našťastie pršalo len časť cesty. Nič z toho však nevadilo, Palenque nás svojou krásou zohrialo!

Palenque
Palenque

Mérida

Takmer bez spánku sme opäť nasadli do autobusu na ďalší nočný (iba 9 hodinový) presun do hlavného mesta štátu Yucatán – Méridy. V tomto meste bol cítiť silný vplyv španielskych kolonizátorov – od architektúry, kultúry, až po gastronómiu. Na druhej strane je toto mesto centrom výroby tradičných mayských remeselných výrobkov a dalo by sa (aspoň podľa nás) povedať, že Mérida je aj hlavným mestom výroby mexických hojdacích sietí. Vtedy sme ani netušili, ako veľmi sa hojdacie siete stanú súčasťou nášho ďalšieho života. Tu sme sa zoznámili s výrobcom, s ktorým udržujeme priateľské i obchodné vzťahy až doteraz, a presne odtiaľ pochádzajú aj hojdacie siete, ktoré dnes ponúkame v našom e-shope.

vyrobca
Výrobca sietí z Méridy

Niekedy v polčase cesty nám došli čisté veci a nastal čas vyhľadať lavanderiu (práčovňu). To bola hračka, všade ich bolo dosť. Keď sme si však veci po opraní prvýkrát obliekli, dobre sme sa na sebe pobavili. Neviem, čo s nimi tetuška v práčovni robila, ale všetko bolo malé. Vyzerali sme, akoby sme na seba v rýchlosti hodili šaty mladších súrodencov. Našťastie nie dlho, lebo po nejakom čase nosenia sa všetky natiahli späť do pôvodnej veľkosti.

To najlepšie na záver

Naša cesta sa pomaly blížila ku koncu, ako bodku sme si teda nechali to najlepšie – pláže Karibiku, ktoré sme si vychutnali na 4 miestach: Playa del Carmen, Cancun, Isla Mujeres a Tulum. Posledné menované miesto je známe zrúcaninami mayských pyramíd a určite stojí za návštevu. Po prehliadke tejto neveľkej pamiatky sa môžete vykúpať na malebnej plážičke priamo pod zrúcaninami. To, že tam do vĺn kedysi dávno hádzali z pyramíd ľudské obety, nás, ani iných turistov, od osvieženia neodradilo.

Plaze Cancunu
Pláže Cancunu

 Telenovely nie len na ostrove

Ostrov Isla Mujeres, v preklade ostov žien, bol venovaný mayskej bohyni zdravia a plodnosti Ix Chel. Keď však na ostrov v 16. storočí dorazili Španieli, ostrov pomenovali Isla Mujeres, pretože všade videli vyobrazenia tejto bohyne. Je to maličký ostrov (cca 7 km dlhý a 650 m široký). Zvyčajne mám veľmi dobré orientačné schopnosti, ale tu som bola úplne mimo. Nikdy som nevedla, kde som. Možno ma miatla práve tá jeho veľkosť a všadeprítomná voda.  Jediným záchytným bodom mi bolo malé bistro na rohu ulice. Chodili sme tam na fantastický jednoduchý kurací vývar s koriandrom. Pracovali tam len dvaja ľudia (chlapík a žena) a sedelo iba sa vonku. Zázemie mali fakt úplne maličké, no aj napriek tomu boli schopní na malé pulty napchať 2 veľké telky, z ktorých zakaždým súčasne hučali 2 rôzne telenovely.

esmeralda
Inšpirované telenovelou?

To s tými telenovelami sme si všimli aj inde. Často sme videli skromné príbytky, kde v podstate nemali nič, len hojdacie siete, ktoré cez deň zvesili, aby mali viac miesta, no minimálne 1 televízor museli mať. A hádajte, čo v ňom slále bežalo? Správne, nejaká nekonečná telenovela! Ak by som mala zostaviť rebríček top 3 toho, čo mexičania najviac milujú, telenovely by boli na treťom mieste. Na druhom by bolo jedlo a na prvom deti.

 Arribá, abjo, al centro, adentro!

Na štatný príchod do vytýčeného cieľa sme si štrngli ako inak Coronou a odvtedy ju pijeme zásadne bez citróna. Prečo? Lebo sa nás miestny krčmár opýtal, či ju budeme piť normálne, alebo ako “gringovia”. A ešte sme sa naučili jeden malý rituál, ako si správne štrngnúť po mexicky. Hovoríte nasledujúce slová a váš pohár pritom nasleduje: “arriba” (hore), “abajo” (dolu – pohár ťukne o stôl), “al centro” (do stretu – štrngnete si) “adentro” (dnu – vypijete). Tak teda nazdravie!

cesta domov
Návrat domov

Adiós Mexico

Čo dodať na záver? Mexiko nás svojou krásou naozaj očarilo a navždy bude mať v našich spomienkach čestné miesto, aj keď sme nenavštívili jeden z divov sveta – slávne pyramídy v Chichén Itzá. No hovorí sa, že všade dobre, doma najlepšie a práve doma na nás 9 mesiacov po mexickom dobrodružstve jeden div sveta čakal. Dnes má 10 rokov, volá sa Petrík a strašne rád sa hojdá. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *